Každé božie ráno, keď zúrivo ďobem do alarmu na telefóne, aby mi poskytol aspoň kratučkých päť minút na „dospatie“ – aj keď samozrejme viem, že len kruto predlžujem svoju agóniu, ktorá sa opakuje s desivou presnosťou každý boží deň.
Zúfalo sa snažím nahovorť sama sebe, že ma práca baví a motivuje, že ma posúva ďalej a som bližšie a bližšie ideálu modreného človeka. Opatrne vstávam, aby sa mi nezakrútila hlava po poháriku či dvoch večerného vínneho stereotypu, ktorý mi akosi pomáha preplávať večerom, a vytratím sa do kúpelne – zohriať sa pod horúcu sprchu, ktorá aspoň na minútu substituuje vyhriatu perinu.
Klasické pohrávanie sa pred šatníkom, či dnes chcem byť za rebela v dotrhaných rifliach, alebo za slušného uvedomelého občana mi zaberie dosť značnú čas ranej prípravy do každodennej letargie. Po úspešnom zvolení ležérneho oblečenia sa presúvam do dopravného prostriedku, aby som si mohla zanadávať nad pomalými šoférmi, ktorí evidentne majú tour de mesto a nenáhlia sa do svojich akvarií, ako ja… Parkovanie je samostatnou etapou, ktorou ukončujem rannú zúrivosť a už vo výťahu po ceste na šieste poschodie nastupuje pocit utopictický.
Odhadzujem kabát a rovno opúšťam stôl v obľúbenom open office, kde každý každého počuje telefonovať, hmýriť sa na stoličke, ťukat do klávesnice a volať mame. Ranná káva vo veľkosti kvetináča stredného fíkusu zaliata litrom mlieka ma prinúti nezrútiť sa čelom o stôl pacovnej dosky. Zapínam monitor svojho malého a prenosného počítača. Outlook. Nula mailov. Fajn. Možem si teda prečítať ranné správy, pričom sa vyhýbam politicným témam, pretože ma hneď po ránu neskutočne rozčulujú. Snažím sa zachytiť to najdôležitejšie spred pár hodín a nastaviť sa do pozitívnej náladky. Veľmi to nezaberá. Všade správy o utečencoch, k nim hejterské komentáre odborníkov z gaučov, ktorí presne vedia, o čo ide ISIS, správy o klesaní ceny ropy a jej fatálnym dopadom na kúpnu silu Saudskej Arábie… Fuj. Znechutene zatváram elektronickú tlač. Napriek tomu, že som si kedysi predsavzala, ž správy proste sledovať musím, inak sa so zákazníkmi nemám o čom baviť na večeri kým nám prinesú predjedlo, posledné dni to jednoducho nedávam.
Začínam pociťovať únavu, preto radšej začnem konverzovať s kolegyňou, nech mi porozpráva ako bolo na poslednej služobke. „Nič moc.“ – odpovedá. Fajn, aspoň nemusím predstierať záujem.
Postupom dňa prichádzajú maily, ktorých tón sa líši v závislosti od regiónu, kde sa zákazník nachádza. Príjemných Arabov (áno, Arabov), strieda diktatívny tón východnej Európy až po pohodových Afričanov. Moja chuť im odpovedať a promptnosť mojich mailov priamo súvisí s ich prístupom. Arabi na prvom mieste, Afrika a na záver znechutene trieskam do klávesnice odpovede sfučaným zákazníkom z Litvy. Ich otrasný prístup a tendencia neustále klamať a tlačiť na cenu u mňa vydevelopoval tendenciu ich podozrievať, dokonca aj keď sú milí. Naopak, Arabi sú vždy úslužní a kultivovaní. Nikdy v maily nechýba prosím a ďakujem, vždy ochotne počkajú, keď na nich nemám zrovna čas.
Vo voĺnom čase sa snažím networkovať s kolegami mimo svojho oddelenia, keďže sa postupom času na oddelení obchodníkov nazbierala slušná hromádka egocentrických zakomplexovaných mladých žraločíkov, ktorí majú pocit, že požrali múdrosť sveta. Jediná vec, ktorá ich zaujíma je, aby zarobili čo najviac, najlepšie viac, ako ostatní. zakaždým, keď sa postavím od stola a všetci hlucho hladia do monitorov viem, že akonáhle vytiahnem päty z kanclu, začne sa tichá diskusia. Viem to, pretože keď nebodaj sa niekto rozhodne ísť naobed mimo žraločej partie, majú ho všetci na tanieri a pitvajú ho ako druhý ročník na lekárskej fakulte. Bez hanby. takto sa točí kolotoč rečí a každý sa vlastne s každým kamaráti, teda minimálne počas doby, kým je v miestnosti.
Keď nastáva šiesta hodina začínam zvažovať odchod domov. Predsalen, už sa zotmelo a aj keď sa snažím preukazovať spoločnosti loajalitu dlhým vysedávaním za počítačom, po siedmych odpracovaných hodinách väčšinou prchnem domov. Zápchy ustupujú a do 15tich minút som doma. Zatváram dvere bytu. V rýchlosti si varím ľahkú večeru, pretože sa cítim previnilo za všetky tie chlebové substitúty teplého jedla, čo som do seba počas celého dňa popchala.
nalievam si pohár vína a púšťam telku a nastavujem budík. Aký príjemný deň.
Celá debata | RSS tejto debaty